Ako som začínal

Ako „model“ som začínal veľmi skoro. Moji rodičia mali vo zvyku na (papierové) fotky nás, svojich ratolestí, písať perom vek, ktorý sme mali pri fotografovaní. Na rozdiel od známych, ktorí tam písali dátum, odpadal výpočet, koľko rokov sme mali. A tak viem, že na najstaršej svojej fotke mám dva pol roka a spoločnosť mi tam robila sestra, batoľa.

Vo veku, keď som už vážnejšie vnímal veci okolo seba, som sa dozvedel, kto má všetky tie fotky na svedomí. Bol to otcov kamarát a kolega z práce, ktorý vlastnil fotoaparát na kinofilm a doma po nociach vyvolával filmy a fotky. A chodil fotografovať všetkých známych.

Jeho návšteva bola vždy ohlásená, pripravené pohostenie a my deti sme boli vždy prezlečené do čistého a vyžehleného oblečenia. Keďže v tom čase (tuhej normalizácie) existovali len čiernobiele fotky, výber oblečenia bol značne zjednodušený.

Pri jednej takej narodeninovej fotografickej príležitosti som sa uja Dušana musel čosi zaujímavé opýtať, pretože zareagoval otázkou: „Chcel by si sa naučiť vyvolávať fotky?“ No mohol som inak, ako prikývnuť? A tak sme sa dohodli na termíne, ja som ho večer navštívil a on ma zaučil do tajov vyvolávania kinofilmov, ukázal mi „tank“ a ako sa s ním pracuje a potom sme už exponovali fotky na papier, vyvolávali ich vo vývojke, oplachovali v tečúcej vode a ustaľovali v ustaľovači. Jeho manželka ho musela mať veľmi rada, keď mu takto požičiavala po večeroch svoju kuchyňu 😉

Pozorný čitateľ si iste všimol, že o fotografovaní samom tu doteraz takmer nepadlo slovo. Áno, skutočne je to tak, ja som sa najskôr naučil jednoduchým pohybom po tme dostať exponovaný kinofilm do tanku, tak ho vyvolať, prepláchnuť a ustáliť a potom suché filmy presvecovať na papier a opäť vyvolávať, preplachovať a ustaľovať, ako samotné fotografie cvakať. To som ešte chodil na základnú školu.

Celá to procedúra, od vytiahnutia plechovej cievky s exponovaným kinofilmom až po vyleštenie hotovej fotografie na papieri, ma fascinovala. Väčšina ľudí vníma len človeka s pritisnutým aparátom na oko, snažiaceho sa vtesnať všetkých ľudí do záberu a toto považujú za fotografovanie, ja som však viacej vnímal to skryté bežnému človeku, čo rozhoduje o výslednej kvalite fotografie.

Keď som o pár rokov neskôr, ako študent vysokej školy v Liberci, dostal od rodičov poukážkou nejaké peniaze navyše na svoje narodeniny, rozhodol som sa splniť si svoj sen. Kúpiť si poriadny fotoaparát Olympus, ktorý som videl v jednej špecializovanej predajni za asi desaťnásobok bežného platu, bolo mimo moje možnosti, dokonca aj fotoaparát Smena, vtedy tak rozšírený v radoch laikov, túžiacich po vlastných snímkach z dovolenky či z kruhu rodiny, sa mi zdal príliš vzdialený. Avšak pri jednej z ciest do Zittau, východonemeckého mesta neďaleko Liberca, som tam objavil začiatočnícky fotoaparát na kinofilmové kazety typu SL. Cena bola smiešne nízka, myslím, že v prepočte stál aparát 125 Kčs. A tak som sa jednu sobotu vybral vlakom do Zittau s úmyslom kúpiť si svoj prvý fotoaparát.

Beirette-SL-100

Beirette SL 100 bolo jeho označenie. SL od „schnell laden“, čiže rýchlo naládovať, naplniť. Keď som sa učil s foťákom narábať, zistil som, že na rozdiel od väčšiny dospelých fotoaparátov, v ktorých sa vloží cievka s kinofilmom do prístroja, zavedie kus filmu do fixnej cievky a páčkou na vrchu fotoaparátu sa po exponovaní film natiahne o jedno políčko na fixnú cievku a po vyfotení celého filmu inou páčkou opäť natiahne do pôvodnej kazety, v Beirette sa film z kazety tlačí do druhej kazety. Takým malým oceľovým háčikom, ktorý zapadne do perforácie na vrchu filmu. Takže Beirette SL-100 nemala ani jednu otočnú páčku, zato jeden posuvník na zadnej strane.

Priestor pre dve kazety SL a páčka na posúvanie filmu

Celé toto „zariadenie“ bolo doplnené aj počítadlom obrázkov, ktoré ste si mohli kedykoľvek presunúť na akékoľvek číslo 😉 Čo bolo výhodné po výmene kazety za novú. Pravda, ak ste si nezabudli počítadlo fotografií vynulovať 😀

Po optickej stránke bol aparát vybavený jedným priehľadovým hľadáčikom. Takže nič neskresľovalo pohľad na objekt fotografovania, len na blízko ste si museli pamätať, o koľko je obraz v hľadáčiku mimo budúcu fotografiu 😉

Aby Beirette netrápila nováčikov, mala len jeden expozičný časy, myslím, že 1/30. Menilo sa len clonové číslo, tuším 11 a 4. Na objektíve boli polohy označené obláčikom alebo slniečkom. Ohnisková vzdialenosť sa nastavovala tiež „bei bruch“ (od brucha) otáčaním vnútornej časti šošovky, ktorá sa v plastovom vedení vysúvala alebo zasúvala.

Poviete si, že to muselo byť strašné. A aj to tak vypadalo, všetko z plastu, ale kupodivu to fungovalo a to tak, že veľmi dobre! Čo si pamätám, tak fotky z toho liezli veľmi pekné, samozrejme za krásneho slnečného dňa.

Keď som asi týždeň po narodeninách telefonoval s našimi, zaujímali ako som si užil narodeniny (rozumej, ako som naložil s extra peniazmi) a otec bol veľmo prekvapený, keď sa odo mňa dozvedel, že som ich ani neprepil s kamarátmi, ani neprehýril s dievčatami, ale si kúpil svoj prvý fotoaparát. Koniec koncov, za to mohol on. On k nám priviedol toho fotografa 😉

Nakúpil som si ešte vývojku na film, zmáčadlo, ustaľovač, samozrejme veľký tank na dva kinofilmy a po večeroch som na internátnej izbe, zatvorený v skrini a prikrytý dekou presúval filmy z SL-kaziet do tanku a vyvolával ich. Po usušení som si chodil dávať vyvolávať konkrétne políčka do prevádzky komunálu.

SL kazeta Ešte k tým SL-kazetám. Pretože filmy neboli do kazety naťahované, ale natláčané, nebolo v kazete filmu na 24 prípadne 36 obrázkov, ale len na dvanásť. Keď som minul asi piaty kartón filmov z NDR a hromadili sa mi prázdne plastové SL kazety, vyskúšal som do nich natláčať naše kinofilmy. Experimentálne som zistil, že maximum je 18 políčok, inak odpor strunky v kazete spôsobí pretrhnutie perforácie filmu pri násilnom zatláčaní filmu do prázdnej, vlastne už plnej kazety. Začal som byť nezávislý od východonemeckého výrobcu, aj keď som bol na prázdninách mimo Liberca.

Mám toho ešte dosť na srdci, to si ale nechám na ďalší článok.

A čo vy, ako ste začínali? Ktorý bol váš prvý foťák?

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *