Moja prvá zrkadlovka
Fotografovanie s Beirette ma bavilo, ale lacný fotoaparát mal svoje muchy. No aj tak ma čosi o fotografovaní naučil. Čo sa mi malo hodiť o pár rokov neskôr.
V polovici osemdesiatych rokov 20. storočia som nastúpil do práce ako hasič. Nie, že by som po tej práci nejak túžil, jednoducho to tak vypálilo. No začalo ma to celkom baviť, keď som zistil, čo všetko táto práca obnáša a po dvoch rokoch praxe na útvare som začal pracovať ako vyšetrovateľ požiarov. A k tejto práci som dostal svoje prvé služobné auto (ešte skôr, ako vodičský preukaz), ktoré malo v kufri malý kovový kufrík a v ňom dva fotoaparáty! A v budove útvaru tmavú komoru so všetkou výbavou na prácu s čiernobielou fotografiou! No môže sa fotografickému nadšencovi stať niečo lepšie?
Neuveríte, môže. Na Vianoce som od otca dostal fotoaparát Zenit 11! A tak k mojím dvom plastovým lacným fotoaparátom (k Beirette som od bratranca dostal ešte nejaký naozaj starý plastový prístroj na zvitkový film, ktorý fotil na 6 x 4,5 cm políčka) pribudli takmer naraz tri zrkadlovky.
Po krátkom čase som zistil, že Pentacon Six je nanič a druhá Practica v hasičskom fotografickom kufríku z 36 políčok kinofilmu exponuje aicky asi na 30 políčkach okamžite po pretočení filmu. Bola tam nejaká závada v prístroji, vraj niekomu pri práci spadol prístroj na zem. Asi pol roka som obtelefonovával servisy a foti zatiaľ na svoj Zenit 11, kým sa v rozpočte objavili peniaze na nákup nového služobného fotoaparátu. Bola ním Practica MTL 5B, poloaická zrkadlovka.
Na tejto fotografii je s iným objektívom, ako som ju používal ja. Moja Practica mala objektív 2.8/50 Carl Zeiss Jena. V kufríku ale bol ešte jeden objektív 27 mm a ďalší so 135 mm ohniskovej vzdialenosti! Oba v pekných kožených púzdrach a pri svoje práci som ich často používal, najmä širokoúhly, keď som musel v stiesnených miestach fotografovať zhoreniská. Objektívy boli na závit.
Zhorené budovy, byty, autá, stroje, lúky či lesy som fotografoval štyri roky. Depresiu z toho, čo liezlo z fotoaparátu a spod zväčšovacieho prístroja v tmavej komore, som si liečil fotografovaním prírody. Vtedy som veľmi často podnikal pešie túry na Chopok z južnej strany. Ráno som sa nechal autobusom priviesť na Srdiečko a popoludní som sa vraciaval domov. Plný zážitkov a exponovaných kinofilmov. A aby môj relax bol čo najlepší, v pracovnom kufríku som nechával (pre kolegov, ak by museli počas pohotovosti k prípadu) svoj Zenit 11 a Practicu MTL 5B spolu so 135 mm objektívom som si brával so sebou do prírody 😉
Keď sa mi nahromadilo niekoľko exponovaných filmov, zatvoril som sa najčastejšie v sobotu do fotokomory a vyvolával v tankoch najskôr filmy a potom aj papierové fotografie. Mal som v skrini zvlášť nakúpené a aj v tmavých fľašiach nariedené vývojky a ustaľovače služobné a svoje. K nim papiere (služobné fotky sa vždy robili len 9×13, ja som sebe ale oveľa častejšie robil 13×18 cm) rôznych druhov, lesklé aj matné. Dokonca som si do služobnej leštičky kúpil svoje nové kovové fólie, lebo sa mi nechcelo svoje súkromné fotky kaziť leštením na poryhovaných starých platniach.
Keďže som už nebol, ako v prípade Beirette, odkázaný na to, čo mi urobia z mojich filmov vo fotolaboch, začal som s fotkami experimentovať. Skúšal som si rôzne expozície filmov aj papierov a dopĺňal si teóriu bohatou praxou. Mať k dispozícii len pre seba kompletne vybavené fotokomoru bolo pre mňa na nezaplatenie. Len so Zenitom som fotil veľmi málo, vadili mi na ňom dve veci. Ten divný expozimeter s ručičkou a nutnosť sa naň pozrieť zhora, čo znamenalo často zmeniť svetelnosť záberu pohnutím ruky a potom puzdro, teda jeho horná časť, ktorá takmer vždy zavadila o nastavovacie gombíky na ľavej strane prístroja. Takže keď som odišiel od hasičov a opustil starú dobrú Practicu MTL 5B aj fotokomoru, prestal som úplne fotografovať. So Zenitom 11 ma to nebavilo, hoci ten aparát, ako pamiatku na otca, stále mám.
Zenit 11
Niekedy v polovici 90-tych rokov mi kamarát ponúkol výhodnú kúpu. Podnikateľ, čo mu bol dlžný nejaké peniaze, mu ponúkol za polovicu predajnej ceny dva foťáky. Jednalo sa o AllInOne modernú zrkadlovku z dielne Olympus, typ IS-100. Že či teda za tú polovicu ten foťák nechcem. On si jeden nechá a aj nejaké peniaze bude mať. Nedalo sa nereagovať 😉 A tak som začal zase fotografovať.
Olympus IS-100
Automatická zrkadlovka na kinofilm 24×36 mm so štvornásobným zoomom bola skvelým fotoaparátom pre rekreačného fotografa. Jednoduché a ľahké ovládanie, rýchla reakcia. Jedinou nevýhodou boli relatívne drahé baterky do neho a keď človek veľa fotil s bleskom alebo zoomoval, tak to pocítil. Jeden predajca mal u nás filmy Polaroid za výbornú cenu, tak som ich kupoval po kartónoch a to dosť často 😀 Rovnako som u neho nechal vyvolávať filmy a po ich kontrole aj fotky.
Mal by som asi poznamenať, že pokiaľ som s Practicou a Zenitom fotil vždy na čiernobiely kinofilm alebo pár krát na farebný diafilm, tak s Olympusom som prešiel na farebnú fotografiu, avšak fotky už som nevyvolával. Okrem rodinných fotografií som veľa fotil v prírode alebo modely automobilov. Olympus IS-100 som mal u seba si dva roky a potom som ho predal, prakticky za cenu za ktorú som ho kúpil.
Po krátkej fotografickej abstinencii som si opäť zaobstaral kinofilmovú zrkadlovku. K jej nákupe sa viaže milá príhoda, na ktorú v partii modelárov ešte stále niekto zaspomína a ostatní krútia hlavami.
Išli sme sa v lete 2002 pozrieť na modelársku exhibíciu v Gôtovanoch na Liptove. Tak hovorím chalanom, že by sme mohli ísť o pol hodinu skôr, lebo potrebujem v Metre niečo kúpiť. Tak mi zastali na parkovisku, počkali na mňa a keď som sa vrátil do auta, mal som v rukách krabicu s nápisom Olympus IS-21. Moja ďalšia zrkadlovka pre nenáročného amatéra. Chalani neveriacky pozerali: „To si teraz kúpil?“ „Áno,“ odpovedal som. „To len tak vystúpiš v Metre a kúpiš foťák za desať tisíc korún?“ „Tento foťák poznám a cena sa mi zdala dobrá.“ reagujem. „A nezáleží, koľko to stojí, ale ako dlho na to musíš robiť.“ A na tento Olympus som fakt dlho nerobil, tak prečo by som si neurobil radosť, však?
Olympus IS-21
Keďže som si prezieravo kúpil aj celý kartón kinofilmov, mal som po vydarenej akcii aj celkom veľa fotiek.
Veľa exponovaných filmov znamenalo aj veľa fotiek a to je dosť peňazí. Našťastie som mal kamaráta v značkovom fotolabe, ktorému stačilo doniesť za sáčok exponovaných kinofilmov a on ich vyvolal a potom naskenoval a napálil ako 2 Mpix a neskôr 3 Mpix fotografie na CD za veľmi rozumnú cenu. Takže odvtedy už nemám ani jednu papierovú fotografiu. Škoda, možno si dám tú námahu a niektoré z tých digitálnych si nechám urobiť na papier. Predsa len, prezeranie papierových fotiek raz za čas má svoje čaro 😉
Olympus IS-21
Tento prístroj som používal asi do roku 2004 a potom som ho predal kamarátovi, ktorý ho odo mňa tak dlho drankal, kým ma nezlomil. Či a čo s ním fotil som sa nikdy nedozvedel. Bolo mi ho celkom ľúto, ale už sa neúprosne blížil vek digitálnej fotografie a cítil som v kostiach, že ak nechcem na foťáku príliš finančne stratiť, treba ho pustiť do sveta a začať sa zaujímať o nové technológie.
