Prvý sneh
Prvý sneh napadol až na Vianoce. Či skôr až po Vianociach. Tak som na Nikon D5100 nasadil objektív Nikor 18-55 a šiel na prechádzku do mesta. Popoludní medzi sviatkami bolo mesto ako vymreté, takmer nijakí chodci, takmer nijaké autá, takže mi nikto nezavadzal pred objektívom a mohol som mesto vyfotiť tak, ako je. A milosrdný sneh zakryl mnohé „drobné nedokonalosti“ nášho mesta, takže vzniklo niekoľko desiatok fotografií, možno romantickejších, ako je realita bežného pracovného dňa.
Najskôr som nafotil pár snímkov tak, ako som mal fotoaparát neutrálne nastavený. Pretože bola obloha zatiahnutá, nie sú nikde nijaké tiene, čo je na jednej strane veľká výhoda. Na druhej potom ťažko hľadať nejakú plasticitu terénu. Našťastie to potom zachraňujú farebné plochy.
Ale už tu vidno, že biely sneh je málo biely. Takže som sa na chvíľu zastavil a začal sa hrabať v nastaveniach Nikon D5100, aby som z neho vydoloval biely sneh. Pri tom vznikli tieto snímky.
Fotil som do jpg, takže som sa snažil hneď pri expozícii mať všetko kóšér a aby biela biela bola. Najskôr som experimentoval s nastavením bielej, ale moc to netrafil a ani sa mi v tej zime nechcelo postávať na jednom mieste, mráz výrazne spomalí reakcie prstov. Nakoniec som bielu nechal tak a radšej skúsil korekciu expozície. Na tejto snímke je do plusu 0,3:
Na druhej snímke je korekcia už 1 EV. Prvá hodnota je zjavne málo,sneh nie je dostatočne biely, na druhej je to zase na druhej strane hranice, možno je to až priveľa. Záleží od toho, koľko snehu či bielej na na obrázku. Počas tejto zimnej vychádzky sa mi osvedčilo nastavenie korekcie expozície na 0,67 EV. Ako napríklad na tejto zrúcanine bývalej uholnej kotolne. Stojí neďaleko miesta, kde majú svoje sídla neprispôsobiví, ako sa v rámci multi-kulti majú politicky korektne nazývať tí, ktorých označenie sa nesmie vyslovovať. A aj jeho písanie v internetových diskusiách zaváňa banovaním a výkrikom „diškriminácia!“.
A hoci sneh býva k mestu často milosrdný a mnohé snímky dokáže zmeniť k nepoznaniu, ťažko možno označiť túto fotografiu tehlového činžiaku na romantickú…
A keby na chleba nebolo, na satelit byť musí. Potešiteľné je, že aspoň tie okná sú povymieňané a nie porozbíjané, ako pred rokmi. Aspoň do bytov nefučí pri pozeraní telky.
Neďaleko stojí ďalšie torzo. Toto však nie je možné pripísať na vrub obyvateľov „satelitného mestečka“. Pamätník SNP (Slovenského národného povstania) stojí v parku už hodne dlho, ako školáci sme k nemu schodili skladať pionierske sľuby a držať čestné stráže pri rôznych oslavách, ale vtedy nebol tak ošarpaný a aj na jeho priečelí boli čísla 1944-45. Pretože bez ohľadu na politiku po vojne si myslím, že SNP bola historicky dôležitá etapa v slovenských dejinách. A park aj pomník si zaslúži starostlivosť.
Pokračoval som v prechádzke a moje kroky ma doviedli do centra mesta. Jeho opustenosť dokumentuje nasledovná fotka lavičky:
Ale aj druhá snímka jasne dokumentuje našu súčasnosť. Na jednej strane dbáme na čistotu, na druhej zamkýname smeti? Čosi tu nie je v poriadku…
Pokračoval som hlavnou obchodnou tepnou mesta, ale aj tá zívala prázdnotou. Ak nerátam „tváře hloupých na všech sloupích“, či v tomto prípade na „múre nárekov, nesplnených snov, sľubov a ambícií“. Ešte dobre, že sú tie plagáty len z vonkajšej strany plota nemocnice, inak by sa pacientom muselo veľmi priťažiť.
Ku koncu prechádzky som si ešte struhol jeden pokus o umeleckú fotku za pomoci DOF (hĺbky ostrosti), ale už mi bola fakt zima na ruky a tešil som sa domov na horúci čaj, keďže v meste som nenašiel ani jednu otvorenú kaviareň. Tú fotku sem dávam nie ako znak mojej umeleckej tvorivosti, ale čisto ako dokumentačnú, že nekecám. Viem, že nestojí za veľa.
Hoci som sa na dnešnú prechádzku tešil, ku koncu už som sa tešil na teplý príbytok a horúci nápoj. Zostávala vo mne akási nenaplnená nádej, či skôr rozčarovanie. Ako asi z tohoto človeka, ktorý hľadal a našiel lekáreň. Ale zatvorenú.
Vyskúšal som si fotografovanie v zime, so studenými rukami, fotografovanie snehu, fotografovanie mesta bez ľudí. Aspoň na mňa nikto nepozeral, okrem tých pár ľudí, ktorým som musel pripadať ako čudák, so zrkadlovkou na krku. Alebo si len možno mysleli, že v tomto meste nie je čo fotografovať. Či je alebo nie je, to už nechám na vás, máte priestor na vyjadrenie sa v diskusii pod článkom.
