Kŕmenie sýkoriek
Pozorovať prírodu má svoje čaro. A pozorovať prírodu s fotoaparátom v ruke prináša naozaj skvelý zážitok a často aj skvelé snímky. Kým v lete môže byť prechádzka so zrkadlovkou na krku príjemná, v zime fotografovanie vyžaduje oveľa lepšie oblečenie a obuv. No kto sa vyzbrojí aj trpezlivosťou, získa o to lepšie fotografie. Často ale nemusíte za dobrými zábermi chodiť ďaleko. Kopu zážitkov aj príležitostí na zaujímavé fotografie prináša úplne bežná vidiecka záhrada.
Jedným z takých zážitkov je pozorovať sýkorky na krmítku. Tak ako všetky malé spevavé vtáky aj sýkorky sú veľmi plaché a obozretné. Zo svojich úkrytov vo vetvách stromov pozorne sledujú svoje okolie a prípadné nebezpečenstvo. Aj fotografa.
Sýkorky na krmítku
Krmítko bolo na strome zavesené už dlhšie, takže si vtáky na neho zvykli. A pár razy uprostred mrazov dostali naň svoju nádielku slnečnicových semien. Ale zakaždým trvá asi pol hodinu, kým sa prvý odvážlivci osmelia a priletia do jeho blízkosti.
Sýkorky na krmítku
Sýkorky na krmítku
Najskôr sýkorky pozorujú krmítko aj jeho okolie z neďalekých haluzí. Potom priletia na krmítko, zoberú do zobáku slnečnicové semeno a rýchlo odletia z krmítka na niektorú z blízkych haluzí. Nikdy nekonzumujú semená na krmítku, nikdy nezobú viac ako jedno semeno.
Sýkorky na krmítku
Sýkorky na krmítku
Sýkorky na krmítku
Použil som na Nikon D5100 objektív 55-200/4-5,6 G a pomaly sa približoval ku krmítku. Sýkorky ma pustili až na nejaké tri metre k nemu, ale zakaždým po exponovaní na zvuk závierky fotoaparátu trochu poodleteli. Ale po chvíli sa vrátili, kým nespakovali celý pridelený objem krmiva.
Sýkorky na krmítku
Sýkorky na krmítku
Ďalšiu zimu si zase vyberiem slnečný a mrazivý deň a opäť si teleobjektívom „zapoľujem“ na sýkorky na krmítku. Veď mi stačí ísť do záhrady a ulovím tie najkrajšie snímky z prírody.
